Včera večer, teda vlastne dnes skoro ráno, sme si vypli budík, a tak vstávame luxusne o ôsmej. Autobus s deťmi sa totiž zdržal na hraniciach a kým dorazili, bola skoro polnoc. Keď sa vymotám z izby, deti sú už vonku. Niektoré telefonujú maminám, ďalšie si kopú loptu, iné postávajú pred jedálňou. Pozriem na hodinky – je čas na raňajky. Pýtam sa, či je zamknuté. „Nie, ale nikto nám nepovedal, že môžeme ísť dovnútra,“ odpovedá jeden zo starších chalanov. „Tak počkajte, idem to zistiť,“ ujímam sa velenia. Pani kuchárky na mňa nechápavo hľadia – raňajky sú predsa pripravené, nie je dôvod čakať na povel.
Po raňajkách vyrážame na malú prechádzku po okolí. Upozorňujeme deti, aby si zobrali pripravenú vodu, je už celkom teplo a budeme vonku minimálne dve hodiny. „Mne vodu netreba. Keď nás ostreľovali, boli sme tridsať dní v pivnici. Mali sme veľmi málo vody a skoro žiadne jedno. Zvykol som si,“ vraví mi asi desaťročný chlapec.
„Aha, pozrite, lietadlo,“ kričí zrazu ďalší. Volá sa Dima. Má tiež 10 rokov a stále sa motá okolo mňa. „Áno, lietadlo. To je predsa normálne,“ reagujem a vzápätí si uvedomujem absurdnosť toho, čo som práve povedal. Ten chlapec už dva, možno viac rokov, nevidel na oblohe civilné lietadlo. „A tam je ďalšie. A ďalšie,“ ukazuje nadšene na kondenzačné stopy.
„Za chvíľu zbadáme ďalšie,“ vravím deťom. „Tam za kopcom sa objaví. Počujete ho?“ upozorňujem na zvuk blížiaceho sa vrtuľového lietadla. Deti spozornejú a trochu zneistejú. „To znie ako Šahed,“ vraví ustráchane jedno dievčatko. „Tu nelietajú, sme na Slovensku,“ ukľudňuje ju Dima. Dievčina pozerá na mňa. „Nie, tu Šahedy určite nelietajú. To je športová Cessna,“ uisťujem ju, že je všetko v poriadku.
V lese sa deti zaujímajú o všetko. Stromy, rastliny, stopy zvierat. Jeden zo starších chlapcov, môže mať 16-17, ma upozorňuje na každú, ktorú objaví. „To je jeleň?“ pýta sa s nádejou v hlase vždy, keď zbadá dve ratice. Vysvetľujem mu, že je to srnčia stopa. Jeleňov je tu málo. „To je škoda. Veľmi by som chcel vidieť jeleňa,“ vraví smutne. Ostatné deti sa pridávajú. Jeleňa, vlka a keby sa dalo, aj medveďa. Narýchlo sa s Jankou radíme a hľadáme, kam by sme do programu zaradili návštevu ZOO.
Cesta, po ktorej sa vraciame, je rozjazdená od lesnej techniky a plná blata. Deti skáču pomedzi kaluže, hľadajú optimálnu trasu. Na jednom obzvlášť náročnom úseku si partia starších sadne na vylomený strom a dávajú kamarátom body za technickú náročnosť a umelecké prevedenie pri zdolávaní prekážok. Ako málo stačí k detskej radosti …
Unavení a zablatení sa vraciame na „základňu“. Sadám si na lavičku. Vedľa mňa môj verný spoločník Dima. Vzdychnem si. Dima tiež. Tak dospelácky. „Ale je tu na tom Slovensku krásne,“ vraví zrazu. „Prečo myslíš,“ pýtam sa. „No nelietajú tu rakety a drony , ale civilné lietadlá. A to je predsa super, nie?“
Toto je náš prvý tábor na Slovensku pre ukrajinské deti, ktorých ockovia zahynuli pri boji s ruským agresorom. Dva podobné sme už zafinancovali v Ukrajine. Teraz sme sa rozhodli dopriať im sedem dní v krajine, kde nie je vojna. Sedem dní bez zvukov sirén, sedem dní bez rakiet. Tento a ďalšie podobné tábory môžete podporiť tu :
